9.časť

10. february 2012 at 22:24 | *Nessa* and *Nellie* |  Story
9.časť , na dnes je posledná .
Hope you will like it :) A samozrejme , píšte komentáre , kritiku prijímame (:D)


------------*Z pohľadu Vanessy*-------------

Srdce sa mi zastavilo hneď po tom, ako nám to povedal.
"Čo je s nimi ?" spýtala som sa, keď som videla, že Nellie nie je schopná nič povedať.
"Váš otec je našťastie iba ľahko zranený, nechali sme si ho ale v nemocnici na pozorovanie. Ale starká, jej zranenie je vážnejšie, našťastie už ju lekári stabilizovali, takže by už s tým nemali byť žiadne komplikácie." vysvetlil nám policajt a hneď potom sa rozlúčil a povedal nám, že najlepšie bude, ak ich teraz ešte nepôjdeme navštíviť a zostaneme v pokoji, doma.
Ja a Nellie sme si sadli do jedálne na stoličky a nastalo medzi nami len ticho. Asi 20 minút trápneho ticha, cez ktoré sme obidve len čumeli do zeme a slzy sme mali od strachu na krajíčku.
"Mali by sme zavolať Filipovi..." ozvala sa prvá Nellie. Ja som len prikývla a podala jej mobil. Nellie vytočila Filipovo číslo. "Filip? Príď rýchlo domov prosím ťa, stalo sa niečo vážne." povedala, vypla hovor a chudáka Filipa nenechala ani, aby sa niečo opýtal, alebo povedal. Obidve sme šli do svojich izieb. Nemala som chuť nikoho vidieť, ani nikoho počuť, proste som len rozmýšľala nad tým, že čo keď opäť prežijem to čo predtým s mamou ? Opäť sa mi vracajú všetky spomienky, všetky tie smutné spomienky na mamu... Nemôžem to zažiť znova, už nie.
Zrazu niekto zaklopal na dvere do mojej izby, bola to Nellie a s ňou aj Filip a Gemma. Gemma ma silno objala a upokojovala ma, že to bude dobré. Zišli sme dole do obývačky. Zrazu zazvonil telefón. Bežala som ho zodvihnúť s nádejou, že sa dozviem nejaké nové informácie, ohľadom nehody. A naozaj, volal oco.
"Vanessa?" opýtal sa ma s nádejou v hlase.
"Áno oci, som to ja, ste v poriadku?"
"Konečne som sa ti dovolal, kde máte mobily obidve ? Áno sme v poriadnu Nessa neboj sa, zajtra budem doma, ale starkú si tu chcú ešte nechať niekoľko týždňov, ale ani o ňu sa nebojte, budeme obidvaja v poriadku." dopovedal a začula som iba chrapčanie v telefóne.
"Blbé spojenie." zahundrala som a vybrala sa za ostatnými do obývačky, aby som ich oboznámila s novinkami.

"Volal oco !" zahučala som na celú obývačku, keď som sa ale spamätala, zazeralo na mňa okrem Nelliených, Filipových a Gemminých očí, ešte ďalších 5 párov...

-------------*Z pohľadu Nellie*--------------

Bola som ticho. Nedokázala som povedať ani jedno slovo. Myslela som na najhoršie.. Zomreli ? .. Našťastie , Vanessa si všimla že nie som schopná slova ..
-Čo je s nimi ? Opýtala sa Nessa.
-Váš otec je našťastie iba ľahko zranený, nechali sme si ho ale v nemocnici na pozorovanie. Ale starká, jej zranenie je vážnejšie, našťastie už ju lekári stabilizovali, takže by už s tým nemali byť žiadne komplikácie... Taktiež nám povedal že máme radšej ostať doma a ne ísť za nimi. A on je dementný ?! Tak skoro som prišla o zvyšnú čas rodiny a on chce aby som doma na prdeli sedela ?! No ďakujem pekne.... Bohužiaľ , nezostávalo nám nič iné , len čakať. S Nessou sme sa vybrali do jedálne a sadli sme. Celý čas sme boli ticho. Ja som samozrejme nemyslela na nič iné len na starkú , na otca ale aj na mamu. Len tak , tak som v sebe udržala slzy. Ale , to trápne ticho musel niekto prerušiť..
-Mali by sme zavolať Filipovi... Ozvala som sa prvá. Nessa mi podala do ruky telefón a ja som hneď vytočila Filipovo číslo..
-Filip? Príď rýchlo domov prosím ťa, stalo sa niečo vážne.. Zložila som. Nechcela som to rozoberať o telefóne. Ešte by sa niekde po ceste zabil a to by som už fakt neprežila..
Po chvíli sme sa vybrali každá do vlastnej izby. Sadla som si na posteľ a zrak mi padol na jednu fotku.. Boli sme tam všetci , celá rodina aj s mamou.. Neudržala som sa a rozplakala sa ako malá. Mama , ako veľmi mi chýba. Keby som radšej zomrela ja a nie ona....
Po asi 15 minútach som počula klopanie na moje dvere. Bol to Filip a za ním stála Gemma. Začali ma utešovať a ja som sa konečne ako tak ukludnila. Potom sme sa spoločne pobrali do Nessinej izby , pred ktorou si Filip tasol hlavu o poličku. Usmiala som sa , no smiať sa mi nedalo...
Vošli sme do Nessinej izby. Gemma ju začala utešovať . Potom sme spoločne zišli do obývačky . Zazvonil telefón. Nessa preňho išla a my sme sa išli usadiť. No to čo som zbadala mi vyrazilo dych. Teda vlastne ani nie. Bolo mi jedno , že u nás v obývačke sedí pätica chalanov , ktorých tak milujem. Mohol by tam sedieť aj Maharadža aj tak by mi to bolo jedno. Bolo mi jedno že vyzerám ako by ma napadol nejaký úchylák na v Hyde Parku a bolo mi jedno aj to , že my videli v tom najhoršom stave (nerátam moje ožranstvo).
Sadla som si na kreslo a zapozerala sa niekam do blba. Rozmýšľala som , aké by to bolo keby otec alebo starká tu nehodu neprežili. Pravdepodobne , by som sa nervovo , psychicky ale aj fyzicky zrútila a mala také samovražedné sklony jak tí mastný emáci. No moje premýšľanie vyrušil Nessin krik
-Volal oco ! Zahučala na celú obývačku no zarazila sa keď zbadala sedieť na pohovke aj chalanov...
 

2 people judged this article.

Comments

1 Lesslie Lesslie | 10. february 2012 at 22:28 | React

Ach krááása:) těším se na dalšíííí:D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement